Od nástupu do Fóra donorov v polovici apríla mám možnosť stretávať sa so širokým spektrom ľudí, ktorí sa priamo alebo nepriamo venujú filantropii a rozvoju občianskej spoločnosti. Predstavujú neuveriteľný diapazón činností, ktorý núti človeka pokorne sa skloniť pred majestátom ľudského umu a srdca, najmä keď pôsobia spolu a v prospech toho, čo je za hranicou základných potrieb a extra prianí jednotlivca. Dovoľte podeliť sa s Vami o niekoľko mojich prvých dojmov a s víziou toho, kam by mohla smerovať filantropia na Slovensku a ako ju v tomto procese môže sprevádzať Fórum donorov. Nemienim tu predviesť môj vlastný monológ (dúfam), ale chcem iniciovať diskusiu o spoločných záujmoch, ktoré spôsobujú to, že píšem tento úvodník a Vy ho čítate. Diskusia je podstatou fóra. Ale v prípade Fóra donorov nesmie zostať len pri diskusnom klube, hoci bez diskusie by sme len ťažko mohli spolu slúžiť spoločnej veci. Všetci, vďaka ktorým a pre ktorých tu Fórum donorov je - od pracovníkov a členov, cez partnerov až po všetkých stakeholderov nielen v oblasti rozvoja filantropie, ale v konečnom dôsledku silnej, etablovanej občianskej spoločnosti, ak správne predpokladám, že ona je naším najvyšším záujmom.
Tých pár mesiacov od príchodu do Fóra donorov mi okrem iného umožnilo porovnať situáciu v oblasti filantropie, podnikania a v treťom sektore s tým, čo tu bolo, keď som v roku 1999 odchádzala do Cambridge. Vďaka častým návštevám Slovenska a realizácii nejedného projektu v stredoeurópskom regióne, som mohla ako-tak udržať krok s dobou. Zámerne píšem ako-tak, lebo vývoj tu prebieha s oveľa väčšou rýchlosťou, ako v etablovaných krajinách západných demokracií. Zároveň život v Cambridge, v prostredí, v ktorom spolunažívajú desiatky kultúr z celého sveta, navyše v krajine, ktorá je síce bohatá, ale nemenej šporovlivá, mi poskytli istý odťažitý pohľad na to, čo sa deje na Slovensku. Jeho tretí sektor, ako aj filantropia - počnúc jednotlivcami, cez občianske združenia, nadácie a podniky, sa za tie roky posunuli niekam, čo by sme v roku 1989 považovali za sci fi. Naši ľudia dosiahli míľový posun v povedomí o filantropii a získali mnohé kľúčové návyky, ktoré nám umožňujú konať pre spoločné dobro. Zároveň vytvorili mnohé, neraz sofistikované nástroje na realizáciu filantropie tam, kde došlo k jej úplnej alebo čiastočnej profesionalizácii. To u nás umožnilo nesmierny pokrok v politických, finančných, vzdelávacích a popularizačných nástrojoch filantropie. Iste, nie všetko je fait accompli. Ani samotná demokracia, ktorej filozofickou i praktickou súčasťou je filantropia, nie je akýsi statický model, ktorý ožije šibnutím čarovného prútika zamatovej revolúcie a vstupu do EÚ. Demokracia je proces neustáleho vyvažovania potrieb, záujmov a možností čo najväčšieho počtu členov pluralitnej spoločnosti. Skrátka, dnes tu máme pomerne vysoké povedomie o filantropii a mechanizmy na jej realizáciu. Čo ďalej?
Výrazný potenciál vidím v oveľa razantnejšom napĺňanú princípu subsidiarity. Ten je nielen jedným zo základných kameňov Európskej únie, ale aj filantropie. Podmienkou efektívnosti a trvalej urdžateľnosti filantropie je práve subsidiarita. Tá nám umožní maximálnu možnú nezávislosť od štátu a zmien v jeho vedení (najmä v našom spoločensko-politickom prostredí dosiaľ príliš ovládanom politickými stranami), ale aj od ekonomických kríz, ktorým sa v dnešnom globalizovanom svete len ťažko vyhneme. Z hľadiska eticko-praktických postulátov vnímam subsidiaritu v oblasti filantropie ako prienik troch ťažiskových polôh: otvorenosti, spolupráce a dôslednosti. Každú z týchto polôh možno rozmeniť na drobné. Otvorenosť znamená schopnosť prekročiť tieň našich fyzických a najmä názorových limitov tak, aby sme boli schopní konať nielen vo vlastnom priamom či nepriamom záujme, ale aj v záujme tých, ktorých život sa nás v podstate nedotýka nad rámec toho, že sme sa ocitli v jednom spoločenstve. Aby to naše prekročenie vlastného tieňa malo aj nejaký zmysel, potrebujeme tvorivosť - intelektuálnu i praktickú. To nás vedie k druhej polohe - k spolupráci. Schopnosti jednotlivca, akokoľvek vzdelaného, zručného, skúseného a tvorivého, sú vždy menšie, ako je holistický efekt spoločných síl. Spolupráca však neraz znamená stavať most cez rieku Kwai. Pevnosť presvedčenia nestačí na to, aby sme premostili rôznorodé záujmy a vybudovali im spoločnú cestu. Tu treba aj pevnosť konania, teda dôslednosť. Koľkokrát sa v oblasti filantropie stretávame s bariérami, ktoré sú až absurdné! Koľkokrát máme pocit, že ideme hlavou proti múru! Koľkokrát zaspávame večer s pocitom, že nás každý len využíva, či dokonca zneužíva našu dobrú vôľu? Nie raz, nie desaťkrát, ale tí, kto sa venujú filantropii roky, vedia, že tieto pocity sú skoro denným bozkom na dobrú noc.
A predsa idú ďalej. Čo ich vedie k tomu, aby robili to, čo robia, aby sa nevzdali a išli ďalej? Je to tých pár, akoby zázračných štrbín v múre, ktoré sa im podarilo prebiť hlavou? Skôr si myslím, že je to zriedkavá schopnosť objektívneho videnia sveta okolo nich a plného stotožnenia sa so spoločnosťou, v ktorej žijú. Mnohí z nich sú členmi Fóra donorov. Sú nimi roky, popri všetkých iných pracovných povinnostiach a finančných záväzkoch. Vďaka nim, ich vytrvalosti, dôslednosti a dôvere, ktorá sa spája s obdivuhodnou profesionalitou a nesmiernou ľudskosťou pracovníkov Fóra donorov, som sa ocitla vo svete, pre ktorý sa oddalo vrátiť na Slovensko. Menovite sa tu chcem poďakovať mojim kolegyniam Kataríne Podrackej, ktorá je dnes vo Fóre mojím guru vo veciach filantropie, Ľubici Ďurďovič za finančnú disciplínu a poriadok v administratíve, ktoré nám môže závidieť nejedna firma, Stele Rebrešovej za húževnatosť, s ktorou tu zo dňa na deň rastie a v neposlednom rade mojej predchodkyni Lenke Iľanovskej za dedičstvo, ktoré mi vo Fóre zanechala. Môj príchod do Fóra nevnímam ako štartovaciu čiaru. Považujem ho za ďalší úsek cesty, ktorá sa pre Fórum začala pred pätnástimi rokmi. Prešli ňou stovky ľudí so spoločnými potrebami i záujmami. Tá cesta do značnej miery ovplyvnila krajinné prostredie nielen sveta filantropie, ale aj občianskej spoločnosti na Slovensku.
V tejto chvíli vám neponúknem zoznam konkrétnych krokov, kým dosiahneme ďalší míľnik. Nateraz sa s vami podelím o istú víziu. Verím, že sa nám spolu podarí uskutočniť ju tak, aby nebola len fatamorgánou na cestách tohto horúceho leta. Prestíž Fóra donorov je najmä v kvalite jeho členov. Nie v tom, či sú mnohí zhodou okolností z Bratislavy, alebo disponujú výrazným objemom finančných prostriedkov. Na Slovensku pôsobia desiatky organizácií, ktoré sa venujú filantropii v rámci svojich možností, či už ide o drobné nadácie a občianske združenia, alebo jednotlivcov, ktorí sú ochotní podeliť sa o svoj akokoľvek skromný príjem napríklad formou DMSiek, či malé a stredné podniky, ktoré majú čo robiť, aby - najmä po kríze - uživili rodiny svojich zamestnancov. Všetci títo ľudia predstavujú prepotrebný sociálny kapitál. Ten je jeden zo základných kameňov vyspelej spoločnosti v tom najdemokratickejšom duchu ľudského spolužitia. Práve s týmito ľuďmi a ich organizáciami chcem hľadať cesty, ako zaručiť a postupne zvyšovať kvalitu filantropie. Ale v tomto úsilí sa nie sme sami.
Všimla som si akúsi vzájomnú averziu medzi tým, čomu sa hovorí Štát a tretím sektorom. Prekvapila ma. Nielen preto, že v súčasnej exekutíve pôsobí množstvo ľudí z tretieho sektora (veď si môžeme povedať: "Zachutila im moc, obrátili kabát, zabudli na nás"). Prekvapila najmä preto, že stupeň demokratickej vyspelosti našej spoločnosti je vskutku oveľa vyšší, ako je táto averzia, ktorú - až na výnimky - považujem za pubertálnu zaťatosť. Vzájomná kritika je samozrejme namieste a je vitálnou súčasťou rozvoja pluralitnej spoločnosti. Čo tu však robí ešte dnes - a najmä dnes - táto averzia? Je to akýsi duch minulosti a máta obe strany tej istej mince. Ak máme mať demokraciu, tak potrebujeme aj Štát, aj tretí sektor. Možno má niekto iný recept na správu vecí verejných a raz sa mu podarí zrealizovať ho bez toho, aby zotročil celú spoločnosť v rámci akejsi totalitnej či nihilistickej utópie. Disponujeme takými vedomosťami a nástrojmi, aké sme dosiahli v tomto stupni vývoja. Navyše máme pre nás dejinne zriedkavú príležitosť ich ďalej rozvíjať. Možno práve vďaka môjmu zčasti odťažitému pohľadu "novo prišelca" viem, že na Slovensku dnes žijeme na správnom mieste a v správnom čase. Nielen dialóg, ale otvorená a systematická spolupráca s exekutívou sú kategorickým imperatívom pre tých z nás, čo zastupujú záujmy konkrétnych skupín občanov. Veď to isté robí - alebo mal by robiť- aj Štát. Ten tiež zastupuje nás, občanov. A jeho finančné prostriedky sú z prevažnej časti z nášho vrecka. Tým je de facto sám donorom služieb a financií. Ako občania - voliči a daňoví platcovia - dávame teda Štátu mandát pomáhať nám vo veciach, na ktoré sami nestačíme, alebo ktorým nemáme záujem sa venovať. Tým sme vlastne akceptovali vlastné limity. Preto treba tiež akceptovať Štát - samozrejme v rámci čo možno najužších hraníc jeho pôsobnosti. Len tak sa nám podarí reálne a dlhodobo napĺňať spoločenský princíp subsidiarity.
Pri nej ešte zostanem. Slovensko je dnes už prirodzenou súčasťou Európskej únie. Tou nie je Brusel, ale každé hlavné mesto, obec, osada, záujmové združenie, cirkev, škola, nadácia, lekár, výtvarník, mladý "naspeedovaný" úradník, šéf firmy, vojak vo výslužbe, politik, starousadlík, večný migrant či novopečený imigrant, novorodenec, teenager, rodič, dôchodca. Ako povedal Bertrand Russel, "byť šťastný v tomto svete, najmä keď sa pominú roky mladosti, si vyžaduje nielen necítiť sa ako izolovaný jednotlivec, ktorého dni sa raz pominú, ale byť súčasťou prúdu života od jeho zárodku až po vzdialenú, neznámu budúcnosť." Chcem vidieť výraznejšie uvedomenie si tejto celospoločenskej spolupatričnosti, nielen v rámci tých niekoľkých kilometrov hraníc, ktorými je zakreslené Slovensko, ale chcem vidieť uvedomenie si otvorenosti našich hraníc. Lebo jedinou nepriechodnou hranicou je už len naše vedomie. Fórum donorov má dnes takú medzinárodnú pozíciu, ktorá je jednou z vyšľahaných ciest nielen medzi občanmi našej krajiny, ale aj poza naše reálne i vedomé hranice. Na túto cestu vás pozývam, nielen počas letných dovoleniek, ale najmä po nich. Naše spoločné putovanie nás posilní v hľadaní zmyslu nášho bytia a konania, poskytne nám vzájomnú oporu a verím, že aj radosť zo vzájomného poznania. Teším sa na Vašu spoločnosť a na váš príbeh, ktorý vám dáva skúsenosti a názory, bez ktorých Fórum donorov môže len ťažko byť nielen diskusným, ale najmä akčným fórom.
Lucia Faltinová, výkonná riaditeľka Fóra donorov
faltinova@donorsforum.sk
|
