Dobré čítanie David Watkiss, Diana Reinstra (eds) (2011) Raymond Georis.  Tichý európsky záhradník.[Raymond Georis.  A Quiet European Gardener.] Londýn: Alliance Publishing Trust. 179 strán. Recenzovala Lucia Faltinová

Publikácia, ktorá sa mi dostala do rúk v Portugalsku na spoločnej večeri Donors and Foundations Network in Europe (DAFNE) a European Foundation Centre, ponúka osvieženie letných chvíľ aj vtedy, keď sa človeku nechce čítať nič spojené s prácou.  Táto útla, brožovaná publikácia je fascinujúcim príbehom súčasnej európskej integrácie z pohľadu rozvoja filantropie.  Veľavravný je názov jednej z kapitol: Budovanie Európy – motivácie, machinácie a vzťahy. O tom presne je tento príbeh európskej integrácie, prerozprávaný životopisom Raymonda Georisa, zakladateľa Európskej kultúrnej nadácie a neskôr Európskeho nadačného centra (European Foundation Centre). S oboma organizáciami má svoju skúsenosť, či je dokonca spojené nejedno občianske združenie i nadácia na Slovensku. 

Publikácia vznikla na základe rozhovorov s Raymondom Georisom, jeho priateľmi a kolegami.  Čerpá tiež z archívov Európskej kultúrnej nadácie a Georisovych osobných dokumentov.  Keďže zatiaľ neexistuje jej slovenský preklad, stojí za trochu námahy popasovať sa s veľmi prístupnou angličtinou.   Navyše kniha je výborne štruktúrovaná – pomerne krátke kapitoly dopĺňajú pútavé citáty, informácie o kľúčových inštitúciách a milé, osviežujúce fotografie.  Na Slovensku sú skôr známe knihy o a od Georgea Sorosa. Príbeh Raymonda Georisa predstavuje dosiaľ nedostatočne spracovaný a vôbec uvedomený si  pohľad na svet európskej filantropie, v ktorej obaja, Georis i Soros dodnes zohrávajú významnú úlohu.  Hoci vychádzajú z trochu iného kontextu, pôsobia neraz v príbuzných oblastiach.  Obom ide o spoločenskú integráciu, pričom u Georisa je významný moment (hoci nie výlučne) európskej  a u Sorosa globálnej integrácie. V oboch prípadoch sa však zároveň zachováva rešpekt voči autochtónnym hodnotám. 

Ako hovorí samotný názov knihy, Tichý európsky záhradník, naratív je postavený na metafore tichého záhradníka, ktorým aj v skutočnosti Raymond Georis je. Tu si človek nevdojak spomenie na Ronalda Reagana, ktorý mal záľubu kálať drevo tvrdiac, že fyzická práca mu pomáha rozmýšľať.  Editorom sa viac-menej podarilo vyhnúť sa pátosu a glorifikácii hlavného hrdinu - Raymonda Georisa.  Časté odvolávky na jeho skromnosť v knihe, ktorej materiál pochádza do značnej časti od neho samotného, miestami privádzajú čitateľa k pochybnosti o nezištnosti zámeru. Netreba však podľahnúť cynizmu, lebo príbeh je ľudsky nesmierne motivujúci a vedomostne inšpirujúci.  Georis zosobňuje jednu z kľúčových  kvalít – dokonca možno povedať vitálnu vlastnosť, bez ktorých sa ani medzinárodná filantropia, ani zjednocujúca sa Európa nezaobídu: otvorenosť.  Otvorenosť voči rôznym kultúram, myšlienkam a odborným disciplínam. To ešte viac podčiarkol dôrazom, ktorý kládol na dve oblasti spoločenského rozvoja a spolužitia – vzdelanie a kultúru.  Kniha ukazuje, ako tieto, u nás žiaľ podceňované oblasti ľudského rozvoja a konania predstavujú jedny zo stavebných kameňov vyspelej spoločnosti a zjednotenej Európy.

Raymond Georis sa narodil ako prvý zo siedmych detí v roku 1930 v Belgicku vo flámskej brabantskej provincii ležiacej na priesečníku germánskej a latinskej kultúry. Hoci nemá zmysel vytvárať prehnané paralely, predsa len je hodno pripomenúť, že Belgicko i Slovensko predstavujú malé štáty v rámci EÚ a ich dejiny nepatria medzi dejiny tzv. veľkých národov.  Napriek tomu Belgicko zohralo v dejinách nejednu dôležitú úlohu, čo sa prejavilo aj v procese európskej integrácie – nejde o to, že Brusel je tzv. hlavným mestom EÚ, lebo „úniovský” Brusel nemá veľa spoločné s Belgickom samotným. V schopnosti prekonávať vlastnú relatívnu marginálnosť a geograficko-populačnú malosť, ako aj diverzitu, je Belgicko pre Slovensko zaujímavým a v mnohom inšpirujúcim príkladom.
 
Základnú školu, do ktorej Georis chodil, viedli jezuiti. Pár dní pred jeho desiatymi narodeninami napadlo nacistické Nemecko Belgicko.  O zážitkoch z vojnového obdobia neskôr píše vo svojich memoároch Vojna desaťročného [La Guerre a dix ans].  Po okupácii sa rodina musela zo svojho rodinného sídla vysťahovať.  Už tu sa stretáme s jednou z veľkých tém modernej Európy – devastácie konfliktov 20. storočia a blízkosti ľudských osudov poznačených vojnami, ktorá predstavuje jednu z reálnych možností zblíženia.  „V septembri 1940 sa Jules [Raymondov otec] vrátil do rodinného domu, aby zistil, či ešte stojí.  Našiel v ňom nemeckých vojakov.  Jeden z dôstojníkov bol, podobne ako Jules, veteránom zo zákopov 1. svetovej vojny.  Obaja, Belgičan i Nemec mali tie isté vyznamenania.  […] Jules hovoril nemecky a onedlho s nemeckým dôstojníkom vytvorili puto.”  Jules Georis neskôr napísal esej Spravodlivý a trvalý mier [La Paix Juste et Durable], v ktorom tvrdí, že vojnu spôsobuje nerovnocenná deľba bohatstva.  Jediná cesta, ako zaručiť spravodlivý a trvalý mier, je podľa neho vytvoriť svet politickej a hospodárskej jednoty.  S podobnými myšlienkami sa stretáme u  „otcov zakladateľov” toho, čo je dnes EÚ, akými boli Francúz Jean Monet a Nemec Konrad Adenauer.  Prvé kroky v súčasnej európskej integrácii vzišli práve z francúzsko-nemeckého vyrovnania a hospodárskej spolupráce po 2. svetovej vojne. 

Po vojne dokončil Raymond Georis gymnázium zamerané na klasické humanitné vzdelanie. Školy nemal rád, ale jednou z udalostí, ktoré ho zaujali, bol vznik NATO ako odozva na šíriacu sa Studenú vojnu.  A tak namiesto školských prác o Racinovi, písal ako teenager eseje o NATO a nebezpečí komunizmu.  Po maturite sa jeho matka rozhodla, že Raymond udrží rodinnú tradíciu a pôjde na právo.  Štúdium ho nijako nebavilo, najmä nie memorovanie zákonov.  Napokon ho však ukončil doktorátom z práv, ale nad ďalšou praxou v odbore vôbec neuvažoval.  Počas štúdia sa po večeroch venoval filozofii. A tak si z tohto odboru urobil ešte bakalársky diplom.  „Pre Raymonda boli tieto štúdiá otvorením mysle, osvietením.  Práce Sv. Tomáša Akvinského však boli len mostom, mostom k Aristotelovi.  Raymond sa dodnes vracia k prácam Aristotela, namä k Etike Nikomachovej.“ Sám Georis o tom hovorí takto: „Niektorí ma považujú za pesimistu, ale vďaka Aristotelovi som optimista.  Učí ma, že šťastie je najvyššie dobro. Ale čo je šťastie?  Šťastie nepochádza zo sťažovania si a pasivity.  Šťastie si vyžaduje neustálu, trvácnu aktivitu. [...] Aristoteles hlása spravodlivosť, silu, umiernenosť a opatrnosť.  Opatrnosť je najvyššia cnosť.  Opatrnosť je umením konania.“ (40–41)  Pre Georisa sa stala filozofia cestou ako žiť plnohodnotný život.  Georis, pôvodom katolík, tvrdí: „Keď rozmýšľam nad diverzitou svetových náboženstiev, kritérium, podľa ktorého ich posudzujem, je, či je dané náboženstvo racionálne.  Keď vo svete vidíte iracionálnosť, uvedomíte si, že ľudia trpia kvôli nedostatku rozumu.“ (41)  Okrem Aristotela objavil Georis aj učenie holandského renesančného humanistu Erazma z Rotterdamu, ktorý žil v období náboženských vojen 16. storočia.  Ako, tvrdí Georis, Eraymus ho zaujal svojím zmyslom pre humor a iróniu: „Celý život som nachádzal Erazma.  Bol to tolerantný človek a pacifista.  Erazmus mi bol nielen príkladom, ale človekom, ktorého som sa snažil napodobiť, lebo bol šťastný a optimista.“ (42) Niet divu, že Raymond Georis a Európska kultúrna nadácia pomenovali prvý program akademickej mobility v rámci zjednotenej Európy, ktorý spolu vytvorili, Erazmus. 

Georis sa chcel podieľať na rozvoji projektu európskej integrácie, a nie len tak si sedieť v Belgicku.  Preto si v roku 1957 pridal k právnickému a bakalárskemu diplomu ešte diplom z ekonómie a politológie z Vysokej školy európskych štúdií v Brugách (College of Europe, zal. 1949). V duchu svojho otca bol presvedčený, že Európa mala zohrať dôležitú úlohu pri šírení mieru po 2. svetovej vojne.

Georis potom pôsobil krátky čas ako úradník v Rade Európy.  No statická kancelárska práca v Štrasburgu ho neuspokojovala.  Spomína si, ako ministri školstva členských štátov RE viedli nekonečné debaty o harmonizácii vzdelávacích kvalifikácií, ale na ničom sa nikdy nezhodli. „Raymond si začal uvedomovať, že nacionalizmus a národná arogancia boli vážnymi prekážkami európskej spolupráce.“ (57–58) Podľa jeho vlastných slov, „výzva je myslieť globálne, alebo dokonca myslieť európsky.  Ale väčšina ľudí stále myslí nacionalisticky.  To je možno normálne, ale je to veľký handicap.  V nacionalizme je toľko hlúposti.  Spomeňte si napríklad na zúfalstvo vo Francúzsku vo Svetovom pohári vo futbale v roku 2010.  Len mimochodom, myslím, že futbal je dôležitý na lokálnej úrovni, lebo ľudia majú aspoň pocit, že niekam patria.  Pre nadácie boli nacionalizmus a nacionálna arogancia vždy handicapom.“ (170) Preto nastúpil v Paríži do Medzinárodného inštitútu pre výskum rozvoja, kde po roku získal diplom v plánovaní vzdelávania.  Tu obnovil kontakt so svojím priateľom z College of Europe Ladislavom Cerychom, spolupráca s ktorým bola dlhodobo kľúčovou v tom, čo rokmi dosiahol.  Z Paríža viedla Georisova cesta do Ríma, kde sa venoval práci v oblasti priemyselného plánovania a rozvoja.  Napriek tomu, že Európa bola jeho hlavným záujmom, na Cerychovu radu sa prihlásil do UNESCO a získal miesto v New Delhi, kde prednášal ekonómiu a pedagogiku na Ázijskom inštitúte plánovania a administratívy.  Tri roky v Indii, ktoré so sebou priniesli aj rozsiahle cestovanie po Ázii, umožnili Georisovi – napriek znalosti siedmich jazykov, zlepšenie jeho dovtedy biednej angličtiny – aj možnosť vidieť Európu zvonka.  V roku 1967 sa ako 37-ročný vrátil so svojou anglickou manželkou Elizabeth a deťmi do Európy. Mal za sebou štúdiá a prácu v Paríži, Holandsku, Londýne, Štrasburgu, Ríme, New Delhi, Bangkogu a v Alžíri.  Tu sa začína éra jeho aktívnej práce na európskej integrácii.

Georisovym prvým krokom bolo budovanie Európskej kultúrnej nadácie (European Cultural Foundation, ECF).  Vzhľadom na úvodné peripetie, s ktorými je dodnes spojený skoro každý celoueurópsky projekt a na eventuálny význam ECF, možno hovoriť o stavbe mrakodrapu. Georisova kariéra v Nadácii trvala od roku 1967 do roku 1995. Počas svojich 28 rokov v Nadácii sa mu okrem iného podarilo v roku 1975 zrealizovať Plán Európa 2000.  Ako Generálny tajomník EKN, Georis na projekte rokoval a neraz úzko spolupracoval s vládami, nadáciami, podnikateľskými subjektmi, aby preň získal finančnú a inú podporu.  Projekt sa stal míľnikom v integrácii európskeho školstva, z ktorej majú pre nás historicky nebývalé výhody aj slovenskí študenti.  Napriek tomu je podpora európskej akademickej mobilite na Slovensku v stave, ktorý si vyžaduje oveľa výraznejšiu spoluprácu všetkých subjektov tak, ako to dosiahol Georis v 70. rokoch. Tá by umožnila väčšiemu počtu našich študentov vzdelávať sa v zahraničí bez toho, aby si tam prácou museli zarábať na pokrytie životných nákladov, keďže granty mobility väčšinou nestačia na to, aby im pokryli viac, než školné.  Pre mládež z ekonomicky znevýhodneného prostredia, až na zriedkavé výnimky, je takýto pobyt len snom, ktorý si však zriedka vôbec trúfnu snívať. 

Počas svojho pôsobenia v ECF mal Georis jednu z kľúčových úloh – vybudovať európsku sieť výborov, inštitútov a centier.  V období 1977–1996 vzrástol počet výborov ECF z 12 na 22, vrátane Slovenska. (77) Tie pôsobili ako kontaktné body medzi Nadáciou a národnými vládami, poskytovali ECF informácie o politických, sociálnych a kultúrnych otázkach, a navrhovali a konzultovali grantové projekty. Medzi kľúčové oblasti pôsobnosti EFC patrilo vzdelávanie, životné prostredie, ľudské práva a demokracia, medzinárodné vzťahy – v tej dobe najmä medzi Západom a Východom. Georis je dnes právom považovaný za jedného z priekopníkov európskych vzdelávacích programov. „Raymond nebol kontrolujúcim šéfom, ale otvoreným a tvorivým partnerom.  Jeho záujmom bolo podporovať vaše myšlienky.  Jeho prístup nebolo byť prekážkou tým, kto viedli Inštitúty ECF.  Bol tam na to, aby im pomáhal realizovať ich zámery,“ hovorí Alan Smith, bývalý riaditeľ kancelárie Erazmus v Bruseli. 

Georis pri svojej činnosti spolupracoval aj s partnermi v USA. Tam ho zaujal model nadačných združení, najmä Rada nadácií (Council of Foundations) so sídlom vo Washingtone a Centrum nadácií v New Yorku.  Na rozdiel od americkej praxe na začiatku 80. rokov, bol vtedajší európsky filantropický sektor menej profesionálny, organizovaný i verejne známy, keďže v Európe sa len začínali vytvárať národné asociácie nadácií. Georis mal pocit, že ich úsiliu by pomohlo celoeurópske združenie.  9. novembra 1989 preto, bol dlhých peripetiách a rokovaniach Európske nadačné centrum (European Foundation Centre, EFC) pri Bruseli.  Keď sa Georis vrátil domov z zakladajúceho stretnutia, manželka sa ho spýtala, či vie, čo je nové.  Odpovedal jej: „Samozrejme, dnes sme vytvorili sieť európskych nadácií, ktorá sa volá Európske nadačné centrum.“ Elizabeth mu na to odvetila, že padol Berlínsky múr. Georis neskôr zdôraznil, že bez pádu Berlínskeho múra by nebolo bývalo možné nájsť spôsob, ako prepojiť európske nadácie.  (95) Jeho víziou pre EFC bolo pôsobiť ako platformová organizácia zameraná na posilnenie profesionality a manažmentu nadácií, obhajovanie záujmov nadačného sektora, podpora spolupráce medzi nadáciami, vládami, podnikateľskými subjektmi a organizáciami občianskej spoločnosti na európskej a širšej medzinárodnej úrovni. (94) Spolupráca mala podporiť projekty dôležité pre ďalšiu európsku integráciu.  Georis považoval za „dojímavé zaznamenať rast európskeho povedomia nielen u jednotlivcov, ale aj vo veľkých národných a medzinárodných organizáciách.  Povedomie spoločného kultúrneho dedičstva, hľadanie ciest a spôsobov spolupráce, vôľa pracovať spoločne na všetkých úrovniach je našou zábezpekou pred budúcimi vojnami, malicherným nacionalizmom a prepadom do chaosu, ktoré z času na čas ohrozujú náš kontinent.“ (101–102) Georisove slová, pochádzajúce z konca minulého storočia, majú nadčasovú platnosť tak, ako nám to dosiaľ ukazujú dôsledky ekonomickej krízy, či napätia v bilaterálnych vzťahoch medzi štátmi, alebo  medzi príslušníkmi rôznych kultúr, etník či náboženstiev v nejednej krajine Európy.  Ani jedna z týchto realít Slovensko neobišla.  Nakoľko z týchto veľkých problémov a spoločenských, politických a ekonomických výziev vyjdeme nielen so cťou, ale aj ako konštruktívny hráč – vnútro spoločensky a medzinárodne, je vecou spolupráce maximálneho množstva tých, komu záleží na tom, ako sa nám dnes i zajtra bude žiť. Filantropia nie je totiž len vec dávania, ale vo svoje podstate etický imperatív pluralitnej spoločnosti, o ktorú sa v Európe, vrátane Slovenska, desaťročia usilujeme.  Filantropia si preto vyžaduje synergiu jednotlivcov, mimovládneho sektora – nadácií i občianskych združení, podnikateľských subjektov, školstva i štátu.  Navyše si vyžaduje vzdelaných ľudí s otvorenou mysľou.  Ako upozorňuje Georis, „nadácie potrebujú manažérov a pracovníkov, ktorí majú, ako tomu hovoríme po francúzsky, culture générale – všeobecné vzdelanie.  […] Bez všeobecného vzdelania pôsobíte parochiálne, obmedzene.  Myslím, že je potrebný široký kultúrny rozhľad, aby mohol byť človek lídrom v nadácii, najmä ak chce zohrať a dosiahnuť politické a demokratické role.” (166–167) Ďalej hovorí, že manažéri nadácií v súčasnosti musia byť vo svojom odbore profesionáli, musia rozumieť dejinám nadácií, aj tomu, čím sú nadácie dnes a akú úlohu by mali zohrávať v budúcnosti.  Taktiež musia manažovať riziká, od finančných, politických, cez právne, etické až po programové.  To si vyžaduje neustály zber a analýzu informácií a predvídavosť.  Vyzdvihuje tiež schopnosť tvorivej deštrukcie, ako ju nazýva.  Ide o pripravenosť nikdy sa nepustiť do niečoho, čo nevieme zastaviť, keď sa to ukáže ako slepá ulička.  V takom prípade treba zastať, zamyslieť sa nad tým, prečo sme zlyhali a začať znova.  A napokon zdôrazňuje, že treba vedieť, kedy odísť.  To podľa neho platí pre všetky inštitúcie.  Skrátka, Raymond Georis, tento skromný, no nemenej významný Homo europeus a Homo universalis, ako je známy, je pre nás nepochybne zaujímavou inšpiráciou